Asi po priblizne 6 rokoch sa nam vratila spomienka na krasne cestovacky po Europe, ktore sme kazdorocne s chalanmi absolvovali autami do roznych destinacii Europy, zamerali sme sa hlavne na Balkan a Vychodnu Europu. Povedali sme si, ze po tak dlhom case by sme mohli oprasit tieto velkolepe akcie s nazvom `Panska jazda` a mohlo byt velmi zaujimave navstivit nieco nove, dobrodruzne, napriklad nasho vychodneho suseda – Ukrajinu. Ako to vsak uz byva, planovanie bolo perfektne, auto na toto dobrodruzstvo sa tiez nejake naslo, avsak nakoniec zasiahla vyssia sila, konkretne manzelka jedneho z ucastnikov zajezdu a podmienka `co je doma to sa pocita` bola naplnena obsahom: ze by sme na nasu pansku jazdu nemali ist nikam za hranice J. Tak sme dali opat hlavy dokopy a zacali brainstormovat, co take dobrodruzne sa teda da vidiet na Slovensku. Po poslednej pre nas Bratislavcanov velmi dobrodruznej a prekvapivo zaujimavej Panskej jazde okolo Vychodneho Slovenska sme sa zhodli na tom, ze by destinacia mala byt pre nas tiez kvazi exoticka, t.j nieco, kam sa bezne po Slovensku necestuje. Kedze mame pozicovnu americkych aut a `Matku vsetkych ciest`Route 66 som v Amerike tiez absolvoval, rozhodli sme jednohlasne pre tu nasu Slovenku Route 66  http://www.route66.sk/sk/ . Aby to bolo dostatocne autententicke, uvolnila sa nam neocakavane nasa americka ikona – Mustang Cabrio, takze najstylovejsie dobrodruzstvo tohto roku sa mohlo zacat!

1. deň – Mustang Cabrio Bratislava -> Šahy

Planovanie nebolo velmi obtiazne, pocet dni na Pansku jazdu sa nam destinaciou jemne zredukoval zo 4-5 planovanych na Ukrajinu, len na vikend. Rozhodnutie kde zacat nebolo vobec tazke, kedze bol piatok poobede a bratislavske zapchy nam nevestili nic dobre, isli sme teda cestou z juhu na sever.

Este za Bratislavou bola nasa platena strecha a intenzita hmlovych svetiel preverena 100% tropickou burkou, po ktorej boli na D1 a R1 suvisle jazera vody, takze sa nas sportiak dokazal vliect  tak maximalne 70 az 80km/h… Nevadi, ved nakoniec sa pred Vrablami pocasie umudrilo a vykuklo aj zubate slniecko, cesta do Siah, ako nasho prveho bodu Slovak Route 66, vsak prebehla vylucne so zatvorenou strechou.

V Sahach za hranicou s Madarskom sme sa otocili, aby sme nebodaj neprehliadli prvu znacku Route 66, avsak tuto sme nasli az na slovenskej strane za prvou pumpou. Nulty kilometer Slovak Route 66 bol podporeny uz aj otvorenou strechou a vseobecnou odhodlanostou zazit na ceste nieco vynimocne.

V Sahach je viac zaujimavych miest na videnie a pofotenie, my sme si vsak vzhladom na pocasie a neskorsi podvecerny cas vybrali iba miestnu krizovu cestu, z ktorej sa naskytal krasny vyhlad na mesto a jeho okolie.

Po prvom nesmelom  turistickom  vykone sme nasadli do auta a konecne si uzili aj otvorenu strechu kabrioletu. Kedze sme boli 3ja ucastnici zajezdu, predni 2ja si kabriolet velmi uzivali aj pri 90km rychlosti, doborovolnik na zadnom sedadle mal co robit aby si udrzal svoju siltovku J Rozhodli sme sa stravit nasu prvu noc v kupelnom style v Dudinciach, t.j rozkvaseni niekde v bazene a minimalne pri dobrom americkom jedle. Ubytovali sme sa v stylovom penzione, ktory sme na internete nasli s poslednou volnou 3 postelovou izbou s velmi zaujimavym nazvom –  Penzion LEO www.ecodudince.eu, ktory nam vsetkym z mladsich liet evokoval jeden Lakavo Eroticko Osviezivy casopis J

Po vybaleni kufra sme sa rozhodli odkracat do kupelov po vlastnych, navstivit hotel s bazenom a dat si dobre do tela. Podarilo sa nam najst prvy hotel znacky Rubin, Smaragd ci iny drahokam, kde nas vsak zastihla dalsia tropicka burka. V tomto hoteli samozrejme bazen pre verejnost neponukali, ale dali nam tip na hotel vedlajsi a zavolali nam aj taxika. Ten presiel asi 150m, vypytal si 2 Eura a vyhodil nas pred dalsim drahokamovym hotelom, uz len nastupenie a vystupenie z taxika nas stalo zmykanie oblecenia. V bazene a saunach sme sa trochu zrelaxovali aj pri prvom zasluzenom pivku na tomto roadtripe. Pokracovali sme dalej na nieco tematicke, nasli sme podla Tripadvisora najlepsiu miestnu tematicku moznost dobreho jedla, a to Legend Pub https://www.facebook.com/LEGEND-PUB-813043825434834/ Dali sme si po vybornom burgri, par piveciek a tematicky aj jedneho Jacka Danielsa.

2. deň – Roadtrip po Slovak Route 66 – južná časť

Na druhy den rano sme uz vstali s cistou hlavou a pobrali sme se dal na sever. Otvorili sme strechu a uzivali si polooblacneho pocasia na ceste 66, ktora je sice cesta prvej triedy, ale popretkavana nespocetnym mnozstvom dedin. Za jednou z nich s nazvom Hontianske Tesare sme si nastudovali zaujimavy prirodno-ludsky utvar pomenovany Dúpence. Zaparkovali sme na starej zeleznicnej stanici a pustili sme sa peso niekam do pola iba podla GPS. Hned na zaciatku trate sme nadabili na prvy utvar tohto tvaru, su to vlastne jaskyne vytvorene clovekom na skrvanie sa pred nepriatelmi, ako i neskor na nejake tie skladovania pozivin a alkoholickych napojov – viac na http://www.vypadni.sk/sk/tesarske-dupence .

Kedze sa nam prve jednodierkove Dupence malili, poposli sme este trosku dalej do lesa par sto metrov hladajuc dalsie vacsie z nich. Je ich tam celkom nespocetne mnozstvo, v lese a la Blair witch popretkavaneho zvlastnymi sochami z kamienkov, je to vcelku zaujimavy zazitok. Kedze sme vsak mali na 1 den naplanovaneho dost vela a zacalo sa tiez schylovat k dazdu, tie najvacsie Dierky sme uz pravdepodobne ani nenasli. Vsak nevadi, vratime sa tam niekedy nabuduce aj s rodinami a detmi, urcite budu hladat o dost usilovnejsie J

Po zeleznicnej trati stratenej v poli sme sa vratili k nasmu povozu, na nase prijemne prekvapenie tam bol stale nas Mustang Cabrio zaparkovany. Nasou dalsou zastavkou na trati (vlastne trochu mimo 66) mal byt hrad Cebrat. Zachadzka to mala byt tak hodinova, tak preco nespoznat nejaky ten novy hrad z nespocetneho mnoztsva zrucanin na Slovensku. Navadzacie tabule sa po par kilometroch vytratili a ostala nam uz iba navigacia. Po cestach 2. a 3. triedy to bola prava roadtripovska jazda s jednou rukou dlouhou vyvesenou z kabrioleta, dychajuc vzduch plny voni okolitej prirody a osviezujucim vankom vo vlasoch pod stale viac a viac pripekajucim slnkom. Navigacia nas vsak zrazu posunula az niekam do pola. kabriolet sice nie je az tak terenny voz, avsak dobru polnu cestu predsa len este zvlada, povedali sme si. Dostali sme sa vsak iba niekam kilometer od hlavnej, ked sa navigacia zblaznila a ukazovala, ze sme vlastne uz pri hrade. Siroko daleko nebolo vidno nic, iba nejaky dom na samote v tichosti stal, a samozrejme sa v nom nikto nenachadzal, co by zatulanym chudakom a znicenym pocestnym na Mustangu nejako pomohol. Otocili sme sa teda a verili dalej tvrdej uzkej asfaltke, ktora nas nakoniec priviezla az blizsie k hradu, avsak stale to bolo iba pristupove parkovisko s dalsou asi 50 minutovou turou cez pole k nasmu hradu. Trosku sme si pomocili, trosku pofotili stohy sena a vybrali sme sa spat na Route 66.

Cestou nam hrali vyhravali stare dobre slagre ako Red Hot Chilli Peppers, Aerosmith ci Sweet Home Alabama, proste muzicka specialne vybrana na tento roadtrip cez nas USB port. Cestou naspat nas cesta viedla popri jednom velmi zaujimavom klastore menom Opevneny Klastor Bzovik, o ktorom sme doteraz ani len v novinach nepoculi , nie to este nazivo vstupili J Je to samozrejme zrucanina, o ktoru sa vsak zacali dobrovolnici vzorne starat a pokial sme videli, uz sa tam konaju aj vselijake kulturne slavnosti.

Po navrate na Cestu ciest sme sa este zastavili v pivovare Dobrovar, co vsak na nase prekvapenie bola iba dost dedinska krcma so stamgastami uznanlivo pokyvujucimi hlavami a pijucimi svoje krigle. Vzhladom na nase striedania za volantom sme si nedopriali orosene ani jeden z nas.

Dalsou znamejsou zastavkou bol hrad Dobra niva, na ktory sa mi uz raz v minulosti podarilo vyliezt, tento krat sme to vsak skusili aj s Mustangom. Samozrejme iba na oko, aj ked poriadny terenak by to hore urcite dal. Odstrojili sme Mustanga a vysli sme si hradny kopcek po svojich. Hrad je opat len zrucanina, ale ako sme na trave videli, celkom  s velkym potencialom na vecerne ohniska a stanovacky. Ani sa necudujem, vyhlad z hora bol uzasny, pocit vojakov obyvajucich hrad v minulosti sme si vedeli velmi zivo predstavit.

2. deň – Mustang Cabrio na Slovak Route 66 – stredná časť

Po zlezeni hradneho vrchu v Podzamcoku sme sa po opatovnom vystriedani vodicov pustili podla kompasu na palubovke dalej na sever. Cesta cez Zvolen a Bansku Bystricu je uz celkom opozerana, takze sme ju prefrcali maximalnou moznou rychlostou a sustredili sa dalej na volaco zaujimavejsie. Cestou na Podbrezovu sa na lavej strane vynima krasne zrekonstruovany hrad Slovenska Lupca, popri ktorom sme uz nespocet krat prechadzali, ale nikdy nenavstivili. Vraj sa ani donedavno nedalo, kedze je hrad v sukromnom vlastnictve pana Sotaka, ci Zeleziarni Podbrezova a bol aj dlhe roky rekonstruovany. Cesta na hrad je uzka jednopruhova klukata asfaltka, na ktorej sa povyhybat oprotiiducim vozidlam je vcelku umenie. Podario sa nam to bez ujmy a hore nas uz cakalo plne parkovisko aut. Rozhodli sme sa absolvovat asi hodinovu prehliadku hradu, kedze to bolo nieco nove, tak sme si vyklad sprievodcu vcelku uzili. Okrem 750 rocnej lipy Mateja Korvina a repliky znamej sochy Svatopluka z Bratislavskeho hradu, sme si poobzerali pamiatky a tiez osadenstvo asi 2 svadieb, ktore tu subezne fungovali J Ak ste uz aj boli na vacsine spristupnenych hradov na Slovensku, tento je urcite niecim iny a teda vrelo odporucam http://www.hradlupca.sk/ .

Cestou dalej na vychod sme si jemne odskocili aj do kupelov Brusno, avsak viac menej iba z auta, kedze bolo na prvy pohlad jasne, ze uz asi maju svoje zlate casy za sebou a momentalne su v restrukturalizacii alebo krachu. Dalsou nasou kratkou zastavkou bola centrala slovenskej Route 66 https://www.sk-route66.sk/ , kde sme si nakupili par tematickych suvenirov, ako napr. cestovny pas SK Route 66,  a mali tiez moznost sa posilnit vonavym gulasikom za noty vynikajucej ludovej muziky. Akcia vyzerala pekne rozbehnuta, avsak kedze sme mali v plane za svetla stihnut este dalsi program, tak sme tuto lakavu ponuku s velkym smutkom v dusi a zaludkoch nevyuzili..

O Zeleznicke v Ciernom Balogu som uz napocuval a napozeral vela, avsak do svojho uz bohuzial stredneho veku sa mi ju stale nepodarilo nikdy navstivit. Tentokrat sme to stihli a nasadli na asi hodinovu cestu vlacikom hore dole po dedine. Parna lokomotiva pri rozjazde zapiskala a zadymila takmer celu stanicu, po rozbehu vsak nase otvorene vozne poskytovali krasny pohlad na okolitu krajinu a domceky, fetovanie uholneho dymu mi pripomenulo zimne obdobia na dedine u starych rodicov. Na konci trate padla vhod asi 10 min cikpauza, dokym lokomotivu prepriahli do zadnej casti vlaku, bola to tiez pekna podivana. Po navrate do stanice sme si este pozreli miniaturnu detsku zeleznicku s modelovymi vlacikmi. Kazdy jeden z nas sa pevne rozhodol, ze sa sem este urcite musi vratit, ale teda uz aj so svojimi rodinkami. https://www.chz.sk/  

Po nahanani sa za zazitkami nam uz poriadne skvrkalo v bruchach, a tak sme dali na odporucenie nasho dobreho znameho nemenovaneho portalu a navstivili sme v Brezne zariadenie http://www.restauraciaelf.sk/ a dali si vynikajuce burgre a pivka, ktore  sme ihned po zazitku museli ohodnotit este na mieste rovnymi 5 hviezdickami. Cesta proti tme nas dalej viedla cez zname slovenske dediny ako Helpa i Sumiac, veru sme i trochu zanotili, avsak cestou na Kralovu holu sa nam ani po nasledovani novych smerovacich tabul nepodarilo vystverat, kedze nam opomenuli dat vediet, ze za jednou zo zakrut sa cesta meni na polokamennu stezku na 4×4 flotilu. Nevadi, pofotili sme par zaujimavych fotiek so zapadom slnka a Kralovou holou a hor sa uz do nasej poslednej destinacie tohto dna, a to penzionu Hanka v Telgarte, ktory nam mal poskytnut utocisko na najblizsiu noc.

Zlozili sme svojich par svestek na izbu a vybrali sme sa zo zvyku spoznavat miestne realie a posilnit sa zlatistym mokom do jedneho z miestnych podnikov. Nezostalo iba pri moku, dali sme si aj jedno Americkô, aby sme po dalsej kratkej prechadzke opat raz zasadli do nasho domovskeho penzionu https://www.facebook.com/penzionuhanky/. Predlzili sme si vecer s velmi prijemnymi domacimi, s ktorymi sme podisputovali o Slovak Route 66, turistoch, motorkaroch i zivote. Ked uz sme dosiahli nas sofersky limit na dalsie rano, isli sme si trochu oddychnut a naplanovat nas posledny den. Takto ma vyzerat vzorovy rodinny penzion v nasom agroturizme!  

3. deň – AmericanLegends.sk na Slovak Route 66 – stredná a severná časť Roadtripu

Kedze sme sa v nedelu zobudili do mrchaveho uprsaneho rana a predpoved pocasia nevestila nic dobreho, museli sme trochu poupravit nase plany. Hned za dedinou Telgart sa nachadza ikonicky zeleznicny most, ktory majestatne stoji na uboci lesa.

Vzhladom na husty dazd, len par fotiek na pamiatku a hor sa o par kilometrov dalej, do ustia rieky Hron. Clovek ked si predstavi druhu najdlhsiu slovensku rieku, nechce sa mu uverit, ze vyviera ako nenapadna studnicka kdesi v poli.

Dalej nas klukata cesta viedla prekrasnou krajinou plnou zakrut a pasucich sa oviec na stranach, asi takto som si predstavoval inspiraciu Karola Duchona pri skladbu v Dolinach. Neustaly dazd a krutiaca sa cesta popod horu nas priviedli az k Dobsinskej ladovej jaskyni http://www.ssj.sk/sk/jaskyna/6-dobsinska-ladova-jaskyna  Co to sme pofotili, ale vzhladom na fakt, ze pristup k jaskyni trva asi 25 min a ze sme tu uz v detstve vsetci boli, rozhodli sme sa pre takticky ustup pocasiu 🙂

Po prekonani serpentin horskeho prechodu Vernar, sa uz pred nami vynorila panelakova silueta Popradu. Kedze v tomto mrzkom pocasi nebolo vidno ani len na tie Vysoke Tatry, rozhodli sme si toto mesto sprijemnit aspon prejazdom cez prekrasne namesticko Spiskej Soboty, co je podla mna najkrajsia sucast Popradu. Po natankovani a nakupeni dalsich suvenirov pre decka, sme sa pustili do poslednej casti nasej cesty. Po bezutesne dazdivej doroge smerom na Belianske Tatry, sme sa zastavili na par chvil aj v kralovskom meste Kezmarku, kde bolo prikazane polovickami kupit `0€` zberatelske bankovky na miestnom hrade. Posightseeingovali sme aj 3 pekne kostoly pokope a zucastnili sme sa priprav tazkej vojenskej techniky na prehliadku k vyrociu SNP. Casu malo, cesty pred nami este vela, pohli sme sa teda dalej na sever. Belianska jaskyna bola pre nas opat zakliata, vzhladom na pocasie a 25minutovy vystup k nej, z toho isteho dovodu sme sa tiez podujali podist iba autom na parkovisko pod https://chodnikkorunamistromov.sk/ , hadam nabuduce! Zakoncili sme nase tazkecestovatelske trapenie squellym `designerskym obedom` v stylovom penzione Strachan v Zdiari https://www.penzionstrachan.sk .  Urcite sa sem ale oplati vratit hlavne s rodinou, a to kvoli nespocetnym detskym radovankam v okoli 😉

Route 66 nam v poslednom dni vobec nepriala, ale po ceste sme sa este stihli zastavit a obkukat Prezidensky zamocek v Tatranskej Javorine, ktory vsak zival prazdnotou a vstupy ako naschval neboli tento den na dennom poriadku https://www.prezident.sk/page/tatranska-javorina/ . Nevadi, priblizili sme sa ku koncu nasej cesty Route 66, ktora sa konci iba par kilometrov dalej v Tatranskej Javorine na polskej hranici.  Prisiel cas hodnotenia: bol to plnohodnotny vikendovy zazitok s plnokrvnou americkou ikonou Mustang Cabrio v dlzke 327km od Siah az po Tatransku Javorinu! Aj napriek nie vzdy vydarenemu pocasiu sme objavili vela novych miest a este viac dalsich tipov sme ani len nestihli pozriet, takze suma sumarum, dohodli sme sa, ze sa na slavnu Slovensku Route 66 este urcite niekedy v buducnosti vratime, ci uz na nejakej ten novej Amerike, alebo iba polokoňmo so svojimi sukromnymi tatosami a rodinkami.

A pre uplnost mozaiky prikladam este celkovu mapu prejdenej vzdialenosti od Bratislavy po Route 66 a zaujimave pokracovanie nasho Roadtripu dalej trasou cez Polsko, Oravu a Kysuce, kde zazitky a nove objavy opisem mozno este niekedy v nejakom tom novotematickom blogu.

Nech žije večne Matka všetkých ciest a Slovenská ROUTE66 a Mustang Cabrio z flotily www. AmericanLegends.sk