Po zlezeni hradneho vrchu v Podzamcoku sme sa po opatovnom vystriedani vodicov pustili podla kompasu na palubovke dalej na sever. Cesta cez Zvolen a Bansku Bystricu je uz celkom opozerana, takze sme ju prefrcali maximalnou moznou rychlostou a sustredili sa dalej na volaco zaujimavejsie. Cestou na Podbrezovu sa na lavej strane vynima krasne zrekonstruovany hrad Slovenska Lupca, popri ktorom sme uz nespocet krat prechadzali, ale nikdy nenavstivili. Vraj sa ani donedavno nedalo, kedze je hrad v sukromnom vlastnictve pana Sotaka, ci Zeleziarni Podbrezova a bol aj dlhe roky rekonstruovany. Cesta na hrad je uzka jednopruhova klukata asfaltka, na ktorej sa povyhybat oprotiiducim vozidlam je vcelku umenie. Podario sa nam to bez ujmy a hore nas uz cakalo plne parkovisko aut. Rozhodli sme sa absolvovat asi hodinovu prehliadku hradu, kedze to bolo nieco nove, tak sme si vyklad sprievodcu vcelku uzili. Okrem 750 rocnej lipy Mateja Korvina a repliky znamej sochy Svatopluka z Bratislavskeho hradu, sme si poobzerali pamiatky a tiez osadenstvo asi 2 svadieb, ktore tu subezne fungovali. Ak ste uz aj boli na vacsine spristupnenych hradov na Slovensku, tento je urcite niecim iny a teda vrelo odporucam http://www.hradlupca.sk/ .
Cestou dalej na vychod sme si jemne odskocili aj do kupelov Brusno, avsak viac menej iba z auta, kedze bolo na prvy pohlad jasne, ze uz asi maju svoje zlate casy za sebou a momentalne su v restrukturalizacii alebo krachu.
Dalsou nasou kratkou zastavkou bola centrala slovenskej Route 66 https://www.sk-route66.sk/, kde sme si nakupili par tematickych suvenirov, ako napr. cestovny pas SK Route 66, a mali tiez moznost sa posilnit vonavym gulasikom za noty vynikajucej ludovej muziky. Akcia vyzerala pekne rozbehnuta, avsak kedze sme mali v plane za svetla stihnut este dalsi program, tak sme tuto lakavu ponuku s velkym smutkom v dusi a zaludkoch nevyuzili..
O Zeleznicke v Ciernom Balogu som uz napocuval a napozeral vela, avsak do svojho uz bohuzial stredneho veku sa mi ju stale nepodarilo nikdy navstivit. Tentokrat sme to stihli a nasadli na asi hodinovu cestu vlacikom hore dole po dedine. Parna lokomotiva pri rozjazde zapiskala a zadymila takmer celu stanicu, po rozbehu vsak nase otvorene vozne poskytovali krasny pohlad na okolitu krajinu a domceky, fetovanie uholneho dymu mi pripomenulo zimne obdobia na dedine u starych rodicov. Na konci trate padla vhod asi 10 min cikpauza, dokym lokomotivu prepriahli do zadnej casti vlaku, bola to tiez pekna podivana. Po navrate do stanice sme si este pozreli miniaturnu detsku zeleznicku s modelovymi vlacikmi. Kazdy jeden z nas sa pevne rozhodol, ze sa sem este urcite musi vratit, ale teda uz aj so svojimi rodinkami. https://www.chz.sk/
Po nahanani sa za zazitkami nam uz poriadne skvrkalo v bruchach, a tak sme dali na odporucenie nasho dobreho znameho nemenovaneho portalu a navstivili sme v Brezne zariadenie http://www.restauraciaelf.sk/ a dali si vynikajuce burgre a pivka, ktore sme ihned po zazitku museli ohodnotit este na mieste rovnymi 5 hviezdickami.Cesta proti tme nas dalej viedla cez zname slovenske dediny ako Helpa i Sumiac, veru sme i trochu zanotili, avsak cestou na Kralovu holu sa nam ani po nasledovani novych smerovacich tabul nepodarilo vystverat, kedze nam opomenuli dat vediet, ze za jednou zo zakrut sa cesta meni na polokamennu stezku na 4×4 flotilu. Nevadi, pofotili sme par zaujimavych fotiek so zapadom slnka a Kralovou holou a hor sa uz do nasej poslednej destinacie tohto dna, a to penizonu Hanka v Telgarte, ktory nam mal poskytnut utocisko na najblizsiu noc.
Zlozili sme svojich par svestek na izbu a vybrali sme sa zo zvyku spoznavat miestne realie a posilnit sa zlatistym mokom do jedneho z miestnych podnikov. Nezostalo iba pri moku, dali sme si aj jedno Americkô, aby sme po dalsej kratkej prechadzke opat raz zasadli do nasho domovskeho penzionu https://www.facebook.com/penzionuhanky/. Predlzili sme si vecer s velmi prijemnymi domacimi, s ktorymi sme podisputovali o Slovak Route 66, turistoch, motorkaroch i zivote. Ked uz sme dosiahli nas sofersky limit na dalsie rano, isli sme si trochu oddychnut a naplanovat nas posledny den. Takto ma vyzerat vzorovy rodinny penzion v nasom agroturizme!
Kedze sme sa v nedelu zobudili do mrchaveho uprsaneho rana a predpoved pocasia nevestila nic dobreho, museli sme trochu poupravit nase plany. Hned za dedinou Telgart sa nachadza ikonicky zeleznicny most, ktory majestatne stoji na uboci lesa.Vzhladom na husty dazd, len par fotiek na pamiatku a hor sa o par kilometrov dalej, do ustia rieky Hron. Clovek ked si predstavi druhu najdlhsiu slovensku rieku, nechce sa mu uverit, ze vyviera ako nenapadna studnicka kdesi v poli.
Dalej nas klukata cesta viedla prekrasnou krajinou plnou zakrut a pasucich sa oviec na stranach, asi takto som si predstavoval inspiraciu Karola Duchona pri skladbu v Dolinach. Neustaly dazd a krutiaca sa cesta popod horu nas priviedli az k Dobsinskej ladovej jaskyni http://www.ssj.sk/sk/jaskyna/6-dobsinska-ladova-jaskyna Co to sme pofotili, ale vzhladom na fakt, ze pristup k jaskyni trva asi 25 min a ze sme tu uz v detstve vsetci boli, rozhodli sme sa pre takticky ustup pocasiu 🙂
Po prekonani serpentin horskeho prechodu Vernar, sa uz pred nami vynorila panelakova silueta Popradu. Kedze v tomto mrzkom pocasi nebolo vidno ani len na tie Vysoke Tatry, rozhodli sme si toto mesto sprijemnit aspon prejazdom cez prekrasne namesticko Spiskej Soboty, co je podla mna najkrajsia sucast Popradu. Po natankovani a nakupeni dalsich suvenirov pre decka, sme sa pustili do poslednej casti nasej cesty. Po bezutesne dazdivej doroge smerom na Belianske Tatry, sme sa zastavili na par chvil aj v kralovskom meste Kezmarku, kde bolo prikazane polovickami kupit `0€` zberatelske bankovky na miestnom hrade. Posightseeingovali sme aj 3 pekne kostoly pokope a zucastnili sme sa priprav tazkej vojenskej techniky na prehliadku k vyrociu SNP. Casu malo, cesty pred nami este vela, pohli sme sa teda dalej na sever. Belianska jaskyna bola pre nas opat zakliata, vzhladom na pocasie a 25minutovy vystup k nej, z toho isteho dovodu sme sa tiez podujali podist iba autom na parkovisko pod https://chodnikkorunamistromov.sk/ , hadam nabuduce! Zakoncili sme nase tazkecestovatelske trapenie squellym `designerskym obedom` v stylovom penzione Strachan v Zdiari https://www.penzionstrachan.sk . Urcite sa sem ale oplati vratit hlavne s rodinou, a to kvoli nespocetnym detskym radovankam v okoli 😉
Route 66 nam v poslednom dni vobec nepriala, ale po ceste sme sa este stihli zastavit a obkukat Prezidensky zamocek v Tatranskej Javorine, ktory vsak zival prazdnotou a vstupy ako naschval neboli tento den na dennom poriadku https://www.prezident.sk/page/tatranska-javorina/ . Nevadi, priblizili sme sa ku koncu nasej cesty Route 66, ktora sa konci iba par kilometrov dalej v Tatranskej Javorine na polskej hranici. Prisiel cas hodnotenia: bol to plnohodnotny vikendovy zazitok s plnokrvnou americkou ikonou Mustang Cabrio v dlzke 327km od Siah az po Tatransku Javorinu! Aj napriek nie vzdy vydarenemu pocasiu sme objavili vela novych miest a este viac dalsich tipov sme ani len nestihli pozriet, takze suma sumarum, dohodli sme sa, ze sa na slavnu Slovensku Route 66 este urcite niekedy v buducnosti vratime, ci uz na nejakej ten novej Amerike, alebo iba polokoňmo so svojimi sukromnymi tatosami a rodinkami.
A pre uplnost mozaiky prikladam este celkovu mapu prejdenej vzdialenosti od Bratislavy po Route 66 a zaujimave pokracovanie nasho Roadtripu dalej trasou cez Polsko, Oravu a Kysuce, kde zazitky a nove objavy opisem mozno este niekedy v nejakom tom novotematickom blogu.
Nech zije Slovenska ROUTE66 a Mustang Cabrio! Ak tuzite zazit nieco podobne, potazmo krajsie (pocasie), spytajte sa nas na nasu Specialnu akciu Route 66.
